Založ si blog

Brigáda v chátrajúcich ZŤS Martin

Závody ťažkého strojárstva Martin boli kedysi mamutím podnikom, ktorý dával prácu takmer polovici Turca Od roku 1958, kedy bol podnik založený sa tu vyrábali najrôznejšie veci od motorov Zetoru cez dieselové lokomotívy až po tanky T-72. Prišiel však novembrový prevrat, následne snaha o konverziu a podnik začal upadať. Dnes dávajú martinské strojárne alebo lepšie povedané firmy tu sídliace prácu sotva stovke ľudí a príležitostne aj zopár brigádnikom, medzi ktorých som sa v posledných dňoch dostal aj ja.

Už na vrátnici, pri otázke kam sa mám dostaviť mi vrátnik vysvetľuje, že tu nemám kde zablúdiť – v celom areáli totiž fungujú už len tri haly a tá najbližšia je moja. Napriek tomu mi chvíľu trvá kým sa tam dostanem. Pri pohľade na tak zanedbaný a nevyužitý priestor si  len ťažko dokážem predstaviť ako to tu muselo vyzerať pred tridsiatimi rokmi. Dnes je tu všade popraskaný asfalt, pri vstupnej bráne poloprázdny, takmer nevyužitý stojan na bicykle, schátralé haly s povybíjanými oknami a prístrešky pre neviem čo, ktoré čas ani človek nijako nešetrili. Vegetácia sa tu ujala aj na tých najmenej pravdepodobných miestach. Nebyť obnovenej vrátnice pri vstupe,  niekoľkých dnešných áut a návesov nákladiakov, tak by som povedal, že to tu vyzerá ako v mestečku Pripjať pri černobyľskej elektrárni, ktoré médiá s obľubou ukazujú, pretože sa tu od čias evakuácie obyvateľov s Černobyľu „zastavil čas“. Tu, v ZŤS, je všetko staré, zanedbané, jediné, čomu sa tu darí je len vyššie spomenutá vegetácia –  vysoká tráva na zemi, či na strechách a rímsach, brezy pri budovách a popínavý brečtan na opustených výrobných halách.

Vstup do šatne nie je o nič prívetivejší – vchádzam do najmenej štyridsaťročnej budovy. Hneď pri dverách je vytrína s akýmisi súčiastkami do dávno sa nevyrábajúcich strojov. Myslím, že tu stále je len preto, že ju bolo zaťažko dať odstrániť. Čím vyššie schodmi idem, tým viac sa cítim akoby som skutočne bol v Pripjati – staré, nepotrebné skrine, kreslá, dokonca aj detský kočík. Čakám či náhodou nenájdem aj detskú bábiku, no nedočkal som sa. Tak sa aspoň pozriem von oknom či sa mi nenaskytne slávny pohľad na ruské koleso. Jediné čo však vidím, je schátralý podnik obrovských rozmerov a nad ním majestátne sa týčiace Martinské hole zahalené v rannej hmle.

Šatňa vyzerá najpoužívanejšie zo všetkých objektov. Hneď pri vstupe do nej zacítim veľmi nepríjemný pach používanej pracovnej obuvi, ktorá je voľne položená na skrinkách. Vybavenie sa nezmenilo za dvadsať rokov vôbec. Staré železné skrinky, masívne drevené lavice, dnes už nevkusná bordová dlažba a polovica fungujúcich neóniek pripomínajú atmosféru amerického béčkového hororu.

Po tom ako vstúpim do výrobnej haly ma v momente ovalí ťažký, kovom nasiaknutý vzduch. Obrovský hluk mi znemožní počuť, čo na mňa kričí majster, a tak musím k nemu podísť bližšie. Do desiatich minút už mám za sebou zaradenie, „školenie o bezpečnosti“, aj podrobnú inštruktáž o práci „obsluha vystrihovacieho lisu“. Práca sa zdá byť jednoduchá – dve spojené súčiastky vložím do stroja, ktorý ich rozdelí. Súčiastky potom uložím do jednej palety a odpad vyhodím do ďalšej.

Po chvíli si začínam všímať aj zamestnancov. Chlapi, ktorí tu pracujú nie sú žiadni statní stachanovci s odhodlaným výrazom v tvári, akých poznáme z diel socialistického realizmu. Nie sú to však ani dobre živené postavy z bezstarostným výrazom v tvári, aké poznáme zo socialistickej reality „Noci v archíve“. Sú to obyčajní chlapi, niektorí ešte chlapci zo strojárskej strednej školy, no výrazom tváre pripomínajú skôr stroje. Dosť opotrebované stroje, hľadiace len  na svoju prácu. Sem-tam sa jeden na druhého usmeje alebo kývne, a tým mi nevedomky dokážu, že sú živí a cítiaci ľudia. Neprehodia však medzi sebou ani slovo. V takom hluku by to bolo zbytočné, maximálne ak je treba niečo konzultovať ohľadom práce. Jediný, kto tu má kontakt so všetkými je majster, ktorý chodí po celej hale, sem-tam ho počuť kričať.

Po niekoľkých hodinách mi neustále vytáčanie do strán po ťažké súčiastky začína spôsobovať bolesť v krížoch. Po chvíli si vyčítam prečo som sem vôbec išiel. Radšej som mohol stráviť pekný deň s priateľkou, ktorú už aj tak dosť zanedbávam. Vzápätí si však spomeniem aj na dlhy, ktoré budem môcť vďaka tejto fuške splatiť. Preto začínam pracovať na maximum, aj keď nie som platený od výkonu, ale od hodín. V agentúre mi povedali, že keď sa osvedčím, budú ma o brigádach informovať pravidelne.

Po niekoľkých hodinách už tok myšlienok v mojej hlave ustal. Už aj zo mňa sa stáva stroj obmedzený len na niekoľko úkonov – vziať dvojsúčiastku z palety za mnou, napasovať ju do lisu, stlačiť gombík, počkať, vytiahnuť obe súčiastky, uložiť ich do palety na pravo, vytiahnuť odpad z lisu, odhodiť ho do palety na ľavo a na koniec vyfúkať malé kovové piliny vzduchovou hadicou. A znova, vziať dvojsúčiastku z palety za mnou, napasovať ju do lisu, stlačiť gombík…

Jediné čo ma z tejto činnosti vytrhne je blikajúce svetlo UNCčka, ktoré občas prejde popri mne príp. kontrola času do prestávky. Samozrejme, neboli by sme na Slovensku, ak by sa stroje nezasekávali. Nakoľko som vyštudoval gymnázium a nie strojárne, musím ísť za majstrom, a tak sa mi naskytá možnosť prehliadky aj zvyšku výrobnej haly. Ako som si všimol pri vstupe zvonku je síce zateplená a natretá modernou, pastelovou zelenou farbou, no zvnútra je to opäť to isté ako pred desaťročiami. Všade sú masívne a špinavé stroje s množstvom hydraulických ramien a hadíc. Čo ma zaráža je fakt, že napriek starému výzoru majú stroje moderné ovládanie s  LCD displejmi. Aspoň v niečom sa za dve desaťročia pokročilo. Každý stroj syčí a vypúšťa paru, idem aj okolo pecí, z ktorých šľahajú veľké, no zároveň jemné plamene. Taví sa v nich hliník, ktorý sa potom naleje do formovacích strojov. Keď majstrovi poviem čo sa stalo, odpovedá nech idem s ním a počkám. Mám tak neplánovanú niekoľkominútovú prestávku, ktorú využijem na napitie sa.

Do polhodinky ale uplynie polovica môjho pracovného času a vidím ako majster, kričiac na mňa, otvára ústa na plno a ukazuje mi rukou smerom k oddychovej miestnosti (kuchynke). Aj keď táto miestnosť vyzerá inak ako zvyšok budovy, je to skôr kancelária s mikrovlnkou a zopár šálkami ako kuchyňa. A nemýlim sa – je to vlastne časť kancelárie, oddelená priečkou z matného plexiskla. Takmer všetko je zamazané od oleja – od podlahy cez stôl až po mikrovlnku. Po chvíli jedenia začínam cítiť ako bolesť krížov pomaly ustupuje. No vzápätí si uvedomujem, že moja prestávka sa už blíži ku koncu. Preto sa ešte napijem, odbehnem na wécko a nastupujem znova pri lis.

Práca mi po prestávke ubieha ľahšie, som už v druhej polovici zmeny. Moja činnosť sa nemení stále je to rovnaké – vziať dvojsúčiastku z palety za mnou, napasovať ju do lisu, stlačiť gombík, počkať, vytiahnuť obe súčiastky, uložiť ich do palety na pravo, vytiahnuť odpad z lisu, odhodiť ho do palety na ľavo a na koniec vyfúkať malé kovové piliny vzduchovou hadicou. Cez okná pod strechou haly už vidno, jasné slnko, čo je dôkazom, že môj pracovný deň sa chýli ku koncu. Poslednú hodinku kontrolujem čas stále častejšie a častejšie. Vidím sem prichádzať aj nové tváre, zrejme chlapov, čo majú poobednú zmenu. Desať minút pred druhou spravím poriadok, hlavne pozametám drobný kovový odpad na podlahe pri lise a po spísaní odvedenej práce – počte naplnených paliet, kusov súčastiek a pod. odchádzam do šatne, kde sa prezlečiem a pomaly vykročím k hlavnej bráne.

Za mnou aj predo mnou však chodník pokračuje k ďalším halám. V priebehu niekoľkých sekúnd vo mne zvíťazí zvedavosť, a tak sa vydávam po širokom chodníku s popraskaným asfaltom a s potrubiami nad hlavou nevedno kam. Idem okolo ďalšej fungujúcej haly. Nie je zateplená, no je pri nej niekoľko súčasných áut a počuť z nej hluk. Onedlho míňam aj tretiu. Opäť počujem búchanie a zacítim zápach farbiva, vidím ako postarší pán natiera na modro nejaký poľnohospodársky stroj.

Ďalej je to však stále o tom istom – opustené budovy, zarastené koľajové trate, stará odstavená AVIA a tajomný prístrešok, schody ktorého vedú do podzemia. Vchod je zamrežovaný a schody zahádzané odpadom, no na stene za mrežami čítam ceduľku s nápisom „Miesto pre kontaminovaný odpad“. Prebehne mi mráz po chrbte a radšej si nechcem predstavovať, čo je to „kontaminovaný odpad“.

Ďalej sa nechávam viesť chodníkom popri zarastenej trati, dostávam sa medzi dve haly, kde sa chodník zužuje. V prachu na okne jednej z hál vidím prstom napísané: „ÚV KSČ“. Na konci chodníka je železničné priecestie s križovatkovými zrkadlami s oboch strán. Prechádzam popri ďalšej obrovskej hale, táto je však v čomsi iná od ostatných. Cez okná pod strechou vidím, že je plná nejakého odpadu, najskôr dreveného. Pomaly sa dostávam tam, kde som začínal, pri šatňu. Obišiel som teda časť areálu, ale len minimálnu časť, nedostal som sa ani len k hlavnej budove, ktorú je vidieť z výpadovky na Žilinu.

Ani neviem ako, ale počas tejto „exkurzie“ ubehla trištvrte hodina a rezkým krokom sa vydávam ku železničnej stanici.

Sediac vo vlaku vstrebávam všetky dojmy z dnešného dňa a stále nemôžem uveriť, že toto bol kedysi prosperujúci podnik s tisíckami zamestnancov. Rozmýšľam, čo sa stalo s ľuďmi, ktorí tu pracovali – niektorí si možno našli zamestnanie v inom podniku, niektorí odišli na dôchodok, ďalší zase do zahraničia, no tisíce ich určite zostali bez práce. Smutná je pre mňa najmä predstava, že niečo, čo budovali naši starí otcovia, aby zabezpečili lepšiu budúcnosť pre nás a pre svojich potomkov, sme v priebehu dvoch desaťročí nechali len tak napospas osudu schátrať.

Fotogalériu nájdete na stránke SZM.

Slovenskí presstitúti v službách propagandy

12.09.2014

Pravidelne čítajúc správy a komentáre v slovenských médiách vidím, že spolu so zvyšovaním napätia medzi Ruskom a Západom sa názorová pluralita v slovenských médiách prepadá stále hlbšie viac »

Karol Polák: „Socializmus má k demokracii bližšie ako kapitalizmus. “

16.06.2014

Jeho nezameniteľný barytón približoval divákom v Československu počas niekoľkých desaťročí stovky športových prenosov. Bol pri všetkých úspechoch športovcov ČSSR. Napriek tomu, že jeho viac »

Novinárska servilnosť a voľby na Ukrajine a v Sýrii

05.06.2014

Z dôb socializmu je známy taký vtip na manipulačné praktiky vtedajšej žurnalistiky: „ Sovietsky vodca L.I. Brežnev si na návšteve USA dá preteky v behu na 100m s americkým prezidentom Jimmym viac »

Gazprom

Nord Stream 2 je reálnejší. Polovicu plynovodu zaplatia západné firmy

25.04.2017 06:19

Na výstavbu plynovodu Nord Stream 2, ktorý obchádza Ukrajinu a Slovensko, sa našli peniaze. Polovicu nákladov zaplatia veľké západné firmy.

Marine Le Pen

Le Penová sa dočasne vzdala vedenia Národného frontu

24.04.2017 22:27

Francúzska prezidentská kandidátka a šéfka ultrapravicového Národného frontu (FN) Marine Le Penová dočasne odstúpila z čela svojej strany. I

trump

Trump si pripomenul vyvražďovanie Arménov, slovo genocída nepoužil

24.04.2017 20:50

Zabíjanie Arménov osmanskými Turkami počas prvej svetovej vojny predstavuje jedno z najhorších masových zverstiev 20. storočia a "temnú kapitolu" v dejinách.

sady, ovocie, ovocné sady, jar, stromy, jarné mrazy, zmrznutá úroda,

Mrazivý apríl mení v sadoch pravidlá hry

24.04.2017 20:00

Nádej aj rozčarovanie sa zmocňujú ovocinárov a vinohradníkov, ktorí skúmajú v sadoch a viniciach škody na stromoch a kroch spôsobené minulotýždňovým mrazom.

Artur Bekmatov

Štatistiky blogu

Počet článkov: 53
Celková čítanosť: 184947x
Priemerná čítanosť článkov: 3490x

Autor blogu

Kategórie