Založ si blog

Rozhovor s Františkom Škvrndom: “Čoraz menej ľudí vlastní čoraz viac bohatstva”

Je zakladateľom vojenskej sociológie v bývalom Československu. V súčasnosti patrí medzi uznávaných a rešpektovaných odborníkov na medzinárodné vzťahy, ktorý vyučuje na Ekonomickej univerzite v Bratislave a na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Františka Škvrndu (61) sme sa pýtali na jeho kritické postoje voči NATO, na to, akým smerom sa podľa neho bude uberať Sýria či na jeho videnie súčasnej ekonomickej krízy.

Ako ste sa dostali k vyučovaniu na univerzite?

Pôvodne som bol vojakom z povolania – ak počítam aj vojenské školy, strávil som vo vojsku 25 rokov. Po odchode z armády som robil chvíľu v banke, neskôr na ministerstve zahraničných vecí. Odtiaľ som sa dostal do bezpečnostného sektora. Po čase  som  chcel ísť niekam, kde by bolo pokojnejšie. Chvíľu som bol na „voľnej nohe“  Ešte za  socializmu som sa stal Odocentom sociológie na vojenskej akadémii, a tak voľba padla na vysoké školy. V Nitre na Fakulte sociálnych vied UKF sa  v tom čase rozbiehala výučba sociológie a dostal som tam možnosť pôsobiť. Zároveň som získal miesto  aj v Bratislave na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity.

Potvrdilo sa Vám, že akademická pôda je pokojnejšia?

V každom prípade je tam väčší pokoj a priestor pre individualitu ako na nejakom úrade či v štátnej správe alebo banke. Pokiaľ je človek docentom alebo profesorom, tak je to relatívne dobrá práca. Horšie to je s mladými učiteľmi, ktorí  musía učiť na viacerých školách, aby  sa uživili a mohli si založiť rodiny.

Spomínali ste, že už pred rokom 1989 ste pôsobili na vojenskej akadémii. Čomu presne ste sa tam venovali?

Venoval som sa vojenskej sociológii, za zakladateľa ktorej sa v bývalom Československu považujem.

Mohli by ste vojenskú sociológiu trochu priblížiť?

To je v podstate sociologický pohľad na miesto a úlohu  ozbrojených síl v spoločnosti. Ináč povedané ide o  fungovanie armády ako vojenskej organizácie  a politickej inštitúcie. Okrem toho sa zameriava na  sociálne črty osobností vojakov, skupiny, ktoré sa nachádzajú v armáde, vzťahy medzi nimi, vzťahy vojska a vojakov s verejnosťou a podobne.

“Ak dôjde k víťazstvu Asada,  bude to koniec hegemónie USA.”

Ste známym odporcom vstupu Slovenska do NATO. Ako vnímate existenciu NATO po páde socialistického tábora a  rozpade Varšavskej zmluvy? Má ešte zmysel existencia niečoho takého ako je Severoatlantická aliancia?

Teoreticky nie je ťažké dokázať, že NATO je reliktom studenej vojny, ktorý nemá v dnešnom svete čo hľadať. Prakticky je problém zložitejší preto, že začiatkom 90. rokov bolo veľké nadšenie z toho, že po rozpade bipolarity sa Európa zjednotí. Lenže behom niekoľkých mesiacov sa toto nadšenie zastavilo a objavila sa otázka rozširovania NATO. Sám český prezident preslávený výrokom o „humanitárnom bombardovaní“ svojho času povedal, že treba rozpustiť Varšavskú zmluvu aj NATO. O pár mesiacov sa táto téza už nikde neuvádzala.

NATO sa stalo prostriedkom na zjednotenie Európy pod taktovkou USA. Hospodársky Američania nemajú na to, aby dokázali diktovať Európe, ale po vojenskej stránke áno. NATO nie je podľa môjho názoru nástrojom medzinárodnej bezpečnosti, ale nástrojom presadzovania vplyvu Washingtonu.

Ako je teda možné, že na celom svete nie je sila, ktorá by mala prostriedky a legitimitu sa NATO postaviť?

Z pohľadu medzinárodného práva sa organizácia môže založiť a fungovať, pokiaľ neurobí niečo, čo sa označí ako porušenie medzinárodného práva. NATO to spravilo už niekoľkokrát, ale svet je dnes taký, aký je. Ruská federácia nemá sily postaviť sa proti NATO a pokiaľ viem, tak Čína vníma NATO ako regionálnu organizáciu, ktorá je ďaleko od nich a nemá dôvod sa ním zaoberať. Ďalším dôvodom, ktorý treba vziať do úvahy najmä v podmienkach krízy je, že Orozpustenie NATO by znamenalo stratu práce pre desiatky tisíc ľudí v jeho centrále, ale aj členských štátoch.

Tak sa na to pozrime z pohľadu Slovenska a jeho vystúpenia z NATO. Je to reálne? Malo by to nejaké pozitíva pre našu krajinu?

Ja v členstve v NATO žiadne pozitíva nevidím, takže ťažko môžeme hovoriť o nejakých stratách pre Slovensko v prípade odchodu z tohto paktu.

Arabská jar sa pomaly dostáva do štádia vytriezvenia ľudí. Tunisko, Egypt, Líbya… Nikde v týchto krajinách sa nenaplnili ideály revolúcii. Prečo je podľa Vás tomu tak?

Ľudom sa páči, ak je revolúcia vedená proti tyranovi a médiá tým radi narábajú. Otázka je, či to, čo sa prezentuje ako Arabská jar, skutočne prebieha, tak ako to prezentujú médiá. Aj u nás sme boli svedkami toho, že to čo bolo Nežnou revolúciou treba nazvať skôr nemožným prevratom, ktorý väčšine ľudí spôsobil viac starostí ako osohu a úžitku.

Patrím k zástancom toho, že dnes  vidíme to, čo sa v ruskej literatúre  nazýva organizovaným chaosom – USA a ich spojenci Veľká Británia, Francúzsko, teda bývalé koloniálne mocnosti a na Blízkom východe aj  Izrael, majú záujem na tom, aby získali vplyv v tých častiach sveta, kde ho stratili. S týmto cieľom sú ochotné vyvolávať rôzne akcie, ktoré nič nevyriešia, len situáciu skomplikujú. Pre Američanov je výhodnejšie, ak sú nepokoje na Blízkom východe. Táto oblasť viac ohrozuje EÚ. Preto je pochabé francúzske úsilie bombardovať Líbyu, zasahovanie  do konfliktu v Sýrii, lebo následné nepokoje zdvihnú vlnu utečencov a tí pôjdu kam? Do Talianska, Francúzska a ostatných krajín EÚ. Do Číny a Ruska majú ďaleko a do USA ešte ďalej. V tomto smere je pre EÚ destabilizácia regiónu Blízkeho východu vážnym nebezpečenstvom.

Ďalšou krajinou, ktorú zasiahla arabská jar je Sýria. Už druhý rok tu zúria nepokoje, ktoré prerástli do otvoreného boja proti prezidentovi Asadovi. Po dvoch rokoch bojov sa zdá, akoby sa konflikt nehýbal výrazne ani jedným smerom. Povstalci stále ovládajú niektoré územia a vládna armáda nemôže získať plnú kontrolu nad svojou krajinou. V čom vidíte príčiny tohto stavu?

Asadov režim je s výnimkou Alžírska posledný svetský režim v moslimskom svete. Znie to opäť ako z ríše konšpiračných príbehov, ale niekedy v 70. rokoch Západ dospel k záveru, že vplyv svetských režimov, často napojený na socialistické krajiny, treba narušiť. Jedinou cestou k tomu bolo znovuoživenie náboženských hnutí. A v podstate udalosti sa stali najzložitejšie práve v štátoch, ktoré boli na socialistickej  ceste vývoja. Patrila medzi ne aj Sýria.

Druhým dôvodom môže byť to, že  Sýria sa v minulosti usilovala získať, ak nie hegemónne, tak povedzme výraznejšie postavenie v arabskom svete. To im niektoré režimy nevedia z minulosti zabudnúť.

Ďalšie problémy vyplývajú z faktu, že Sýria sa nechtiac stala skúšobným kameňom toho, či dokážu RF a ČĽR  vytvoriť  multipolárny svet alebo sa opäť presadí americký resp. západný spôsob riešenia problémov. Takže dnes sýrsky konflikt presahuje hranice samotnej Sýrie. Ak dôjde k víťazstvu Asada, a ja si myslím, že k nemu dôjde, tak to bude koniec hegemónie USA, koniec unipolárneho sveta pod vedením Západu na čele s USA.

Problém je  v tom, že v našich médiách nie je objektívna informácia o tom, čo sa deje v Sýrii. Nie je možné súhlasiť s podporou vzbúrencov proti režimu, ktorí nemajú žiadnu legitímnosť. Asadovi sa v posledných týždňoch podarilo posilniť svoje pozície a dá sa predpokladať, že ak nepríde masívna vojenská podpora zo strany Západu, tak povstalci budú zlikvidovaní, lebo im zostali len malé ohniská odporu na teroristickú činnosť, tak ako je to v Iraku, kde  je  v niektorých oblastiach  obrovské množstvo atentátov na základe náboženskej nevraživosti.

Má prezident Asad nádej na nastolenie úplnej vlády v krajine?

Po viac ako  dvojročných bojoch je veľmi ťažké predstaviť si nastolenie „úplnej vlády“. Ale Asad má potenciál  na to, aby zaviedol určitý poriadok v podstate na celom území štátu. Povstalci nie sú schopní nič vyriešiť, lebo sú medzi sebou rozhádaní. Mementom je príklad Líbye. Bola to relatívne pokojná krajina, kde sa napriek mnohým problémom, žilo ľuďom pomerne dobre najmä z hľadiska sociálneho zabezpečenia. Boli tam síce rôzne kmeňové rozdiely, ale nebol tam taký chaos a rozvrat ako dnes. Príkladom je zabitie amerického veľvyslanca. Je to v podstate paradox vo svetovej histórii, že tí ktorí získajú moc, sa dopustia zabitia predstaviteľa sily, ktorá im umožnila nástup k moci.

Venujme sa teraz sýrskym povstalcom. Spomenuli ste, že nie sú jednotní, že sú tvorení viacerými skupinami. Vedeli by ste tieto skupiny zadefinovať?

OJe možné uviesť skupiny An-Nusrá, ktorá je veľmi agresívna. Ďalej je evidentný vplyv Al-Kájdy. Súčasťou ozbrojenej opozície sú rôzni mudžahedíni, ale z akých organizácií presne pochádzajú, nie sú solídne údaje. Možno pomenovať dve línie bojovníkov. Prvá ide do tejto vojny z dôvodu, že nie sú schopní žiť iným životom, lebo už roky žijú v poľných podmienkach a bojujú  v rôznych krajinách. Títo patologickí bojovníci jednoducho potrebujú istú dávku vzrušenia a nie sú už schopní primerane sa zaradiť  do bežného občianskeho života. Druhá línia je tvorená rôznymi extrémistickými skupinami – sčasti fanatikmi,  podporovanými za to, aby bojovali  proti vládnucemu režimu.

Napriek tomu, že politici západných krajín vedú vojnu proti terorizmu, v Sýrii ich podporujú. Nie je to schizofrenické?

Je. Dá sa to vysvetliť tou iracionálnou politikou – určité sily na Západe sú ochotné zničiť aj polovicu sveta, len aby si udržali svoju moc v tej zvyšnej polovici.

Máte informácie o postoji slovenskej diplomacie k udalostiam v Sýrii?

Veľmi ma potešilo vyhlásenie ministra zahraničia M. Lajčáka v súvislosti so zrušením zbrojného embarga EÚ voči Sýrii, keď povedal, že toto rozhodnutie považuje za nešťastné. To bola  vzácna výnimka, keď sa prejavil samostatný pohľad slovenskej zahraničnej politiky. Treba povedať, že slovenská diplomacia objektívne nemá kapacity na dôkladnejšie vyhodnocovanie situácie v takýchto regiónoch. Aj keď máme veľvyslanectvá v  regióne, pôsobí tam len niekoľko diplomatov, prípadne vojenskí pridelenci, no to nie sú ľudia, ktorí by vedeli poskytnúť tak kvalitné informácie, ako získavajú USA, Veľká Británia, Francúzsko, RF či Nemecko. Preto sme do značnej miery závislí na tom, aká je všeobecná línia pohľadu. Spoľahlivé zdroje na základe ktorých by sme mohli prijímať vlastné rozhodnutia, nemáme.

Významnú úlohu v sýrskom konflikte zohrávajú USA a Rusko. Vieme, že stoja proti sebe, môžeme to chápať ako čiastočný návrat spôsobov z čias studenej vojny?

Nebol by to návrat k bipolarite. Aj keď dnes Rusko a Čína vystupujú spolu, tak nepredstavujú spojeneckú alianciu. Ich pohľad na to, čo robiť na Blízkom východe nie je rovnaký. Rovnaké je len stanovisko, že nedopustia vytvorenie bezletovej zóny nad Sýriou, v tom zmysle ako ho dopustili nad Líbyou, kedy boli oklamaní. Na druhej strane aj USA aj EÚ, keď ich zastrešuje NATO nevystupujú v politike rovnako. Treba teda vidieť aj rozdiely medzi EÚ a USA.

Ja by som hovoril o  vzniku multipolárneho usporiadania moci, v ktorom bude viacej stredísk moci. Pre Američanov by bolo dobre, ak by sa vrátili časy bipolarity. Budem parafrázovať sovietskeho teoretika Arbatova, ktorý začiatkom 90-ych rokov povedal, že „Američanom sme spravili to najhoršie, čo sme mohli – vzali sme im obraz nepriateľa protii ktorému musia bojovať.“.

Vo svete sa objavuje viacero síl, ktoré nie sú spokojné so západným spôsobom riešenia problémov svetového vývoja, ktoré sa uskutočňujú pod vedením Washingtonu a NATO. Ani na Západe nie všetci s tým súhlasia. Vytvára sa viacero pohľadov na riešenie problémov sveta, No pohľad Washingtonu je stále dominantný vzhľadom na jeho vojenský potenciál a hlavným faktorom je vlastníctvo svetových médií angloamerickými finančnými kruhmi, ktoré nás presviedčajú, že udalosti sa dejú tak, ako to oni tvrdia. Lenže to nie je tak, ako to oni prezentujú, stačilo fiasko s irackými ZHN a ja si myslím, že aj správy o použití chemických zbraní Asadovým režimom sa nezakladajú na žiadnych dokázateľných faktoch.

“Čím neskôr tento systém skončí, tým väčšia to bude tragédia.”

Kríza je slovo, ktoré patrí v posledných rokoch medzi najfrekventovanejšie. Kríza a jej dopady zasiahli desiatky miliónov ľudí po celom svete. Ako ju vnímate vy? Môžeme súčasnú krízu chápať ako krízu systému, ako krízu kapitalizmu?

V každom prípade to nie je jedna kríza v rámci cyklického vývoja kapitalizmu. Je to kríza, ktorá hrozí zánikom celého systému. Sú dve skupiny, do ktorých by som zhrnul jej  príčiny. Prvá je narastajúca asymetria v distribúcii bohatstva. Na svete je čoraz menšie množstvo ľudí, ktorí vlastnia čoraz väčšiu časť bohatstva. Čo sa stalo na Slovensku po privatizácii je tiež súčasť tejto asymetrie moci a bohatstva vo svete.

Rozdiely narastajú nielen vo vnútri krajín, ale aj medzi jednotlivými regiónmi. Afrika, aj keď sa tam možno niečo zlepšilo, je na tom relatívne horšie ako pred desiatkami rokov. Hovorí sa, že Kaddáfího riešenie problémov Afriky klalo Západu oči a aj preto sa pripravil jeho nepekný koniec.

Druhá príčina spočíva v tom, že nie sme ochotní pripustiť existenciu určitej hranice, za ktorou sa konzum stáva nebezpečným. Musí sa produkovať stále viacej a nových vecí. Ak chceme byť „in“ musíme si kupovať mobil každý druhý rok. Zmeny v počítačových programoch zašli tak ďaleko, že keď máte päťročný počítač, tak už  nie je kompatibilný s novými produktmi atď.

Pohľad konzumného Západu teda nepripustí racionálne zváženie faktu, že spotreba nemôže donekonečna rásť. Pričom na Západe sú obrovské kopy odpadkov vrátane potravín a v rozvinutých krajinách ľudia umierajú od hladu, ktorým by tých niekoľko ton vyhodených potravín zachránilo život.

Ďalším prejavom nezmyselnosti konzumu je napríklad to, že keď si kúpim nejakú súčiastku do počítača, jej obal je občas  väčší a ťažší ako potrebná  súčiastka. Je to tak, pretože len v tomto obale ju tam vidím a upúta moju pozornosť, môžem si ju pohodlne zobrať.  Reklama, marketing slúžia na to, aby to takto fungovalo.

Záver je ten, že je nutná zmena civilizačnej paradigmy. „Straším“ ľudí tým, že je jasné, že tento systém musí skončiť. Čím neskôr skončí, tým to bude väčšia tragédia. Otázka je, či sa v podmienkach súčasnej krízy nájde sila, ktorá je ekonomicky, politicky, kultúrne ochotná presadzovať, že musíme začať žiť iným spôsobom. Netýka sa to šetrenia v zmysle prepúšťania úradníkov, znižovania počtu vojakov, policajtov či učiteľov. Zmena života sa musí vytvoriť iným spôsobom distribúcie bohatstva.

Vo viacerých krajinách sa vystriedali vo vládach strany pravicové aj strany kapitalistickej ľavice. Žiadna z nich však nedokázala svoju krajinu vytiahnuť z krízy. Dokedy si myslíte, že ľudia budú vidieť šancu zmeniť niečo cez voľby a vyberať si v nich medzi menším zlom?

Čím mám viacej majetku, tak tým sa viacej bojím zmeny – to je stará téza revolučných hnutí. Chudobní ľudia nemajú čo stratiť. Aj v komunistickom manifeste sa píše, že proletári môžu stratiť, len svoje okovy, no dnes aj ten proletár na Slovensku, teda väčšina z nich, má určité veci, ktoré sa bojí stratiť. Manipulatívnym pôsobením sa skutočne podarilo dosiahnuť v ľuďoch presvedčenie, že lepšie je mať  málo, ako riskovať, že v dôsledku nejakej zmeny prídem ešte aj  o to málo. To je zbožsťovanie súkromného majetku, vlastníctva. Opäť súvisí to s trhom – čím mám viacej peňazí, tým môžem viac kupovať,  a tým sa cítim istejší. Funguje to len potiaľ, pokiaľ sa systém nezosype. Keď sa situácia začne zhoršovať, tak ľudia nebudú chodiť voliť, prípadne nastane taká situácia, aká je dnes vo viacerých štátoch, že sa zvolia vlády pol na pol. Ani pravicové ani ľavicové.

Postmodernisti ako Žižek a Jameson tvrdia, že si dokážeme skôr predstaviť koniec sveta ako koniec kapitalizmu. Tvrdím, že si treba predstaviť koniec kapitalizmu, aby nenastal koniec sveta. A v súvislosti s tým použijem jedno z literárnych prirovnaní – lepší je hrozný koniec než hrôza bez konca.

Na rozdiel od Vás obhajcovia kapitalizmu tvrdia, že kríza nie je nič výnimočné. Neoliberálne teórie preferujú znížený až takmer nulový zásah štátov do ekonomiky – tzv. voľný trh, v ktorom by jeho neviditeľná ruka  všetko vyriešila. Z toho dôvodu za najväčšiu príčinu súčasnej krízy označujú pre nich priveľký vplyv štátu na trh. Ako sa staviate k tejto teórii?

Neviditeľná ruka trhu neexistovala, ak tak možno iba v počiatkoch kapitalizmu. Ale vo vyššom štádiu a je jedno, ako ho nazveme – imperializmom marxisticky alebo globalizovaným kapitalizmom, vždy boli potrebné nejaké zásahy. Ak je niekto neoliberálom tak zásadne nemôže súhlasiť s tým, aby štát vytvoril pre zahraničných investorov výhodnejšie podmienky. Ale to zrazu našim neoliberálom nevadí.

Ja som sociológ, sociálny filozof, možno politológ, ale neviem si predstaviť, čo je to trh. Ekonóm vám to vie veľmi fundovane vysvetliť a bude vás o tom presviedčať. Ale na trhu nie som človekom – moja hodnota je len v tom, koľko mám peňazí. Takže v tom vidím problém neoliberalizmu. Od kedy došlo k  neoliberálnemu šialenstvu, tak svet sa dostáva čoraz viac do tohto kapitalistického bahna. Preto zopakujem, že čím neskôr sa ten systém podarí zrušiť, tým to bude mať tragickejšie následky.

V množstve krajín naberá na sile aj radikálna ľavica. Komunisti naprieč kontinentom získavajú popularitu – na Ukrajine, v Rusku, Grécku, v Česku majú stabilné postavenie. Na Slovensku sú komunisti mimo parlamentu. Prečo?

KSS sa v roku 2002 dostala do parlamentu nie preto, že by prišla s novou víziou vývoja, ale kvôli rozpadu SDĽ a následnej neschopnosti strán vzniknutých na jej platforme zaujať voličov. Už vtedy časť ľudí vnímala SMER ako tradičnú sociálno-demokratickú stranu, ktorá nebude môcť veľmi hájiť záujmy širokých vrstiev obyvateľstva.

Následne sa v rokoch 2002-2006 potenciál tejto strany nevyužil. Bolo viacero káuz, ako napríklad tá s Arvayom. Vtedajšie vedenie z viacerých dôvodov nevedelo na meniacu sa situáciu  primeraným spôsobom zareagovať, pričom platí stará leninská téza, že intelektuáli sú nevyspytateľní,  Problém bol aj v tom, že  v strane sa neobjavila nijaká skupina intelektuálov alebo analytikov, ktorí by vtedajšiemu vedeniu poradili.

Volebný úspech sa stratil. Okrem toho voličské správanie časti slovenského elektorátu je také, že nakoniec, možno aj pod vplyvom prieskumov si vyberie stranu tak, aby jej hlas neprepadol.

Vidíte teda pre KSS nejaký priestor na výraznejšie realizovanie sa popri SMERe? Ak áno na základe čoho by to mohlo byť?

Je potrebné počítať s tým, že SMER sa dostane po určitom čase do problémov. V strane s tak širokým voličským záberom musia vznikať frakcie. Druhá vec je, že Smer je za množstvo vecí možné kritizovať zľava. Otázkou je, akým spôsobom sa tá kritika podá.

Musí sa prísť s takou agendou, ktorá ľudí zaujme. Je to otázka zváženia postupu, že odkiaľ pokiaľ radikalizmus a odkiaľ pokiaľ veci, ktoré sa reálne dajú zmeniť, a tým sa získajú ľudia na väčšiu podporu skutočných komunistických myšlienok. 

 

Artur Bekmatov

Publikované v mesačníku KROKY

Slovenskí presstitúti v službách propagandy

12.09.2014

Pravidelne čítajúc správy a komentáre v slovenských médiách vidím, že spolu so zvyšovaním napätia medzi Ruskom a Západom sa názorová pluralita v slovenských médiách prepadá stále hlbšie viac »

Karol Polák: „Socializmus má k demokracii bližšie ako kapitalizmus. “

16.06.2014

Jeho nezameniteľný barytón približoval divákom v Československu počas niekoľkých desaťročí stovky športových prenosov. Bol pri všetkých úspechoch športovcov ČSSR. Napriek tomu, že jeho viac »

Novinárska servilnosť a voľby na Ukrajine a v Sýrii

05.06.2014

Z dôb socializmu je známy taký vtip na manipulačné praktiky vtedajšej žurnalistiky: „ Sovietsky vodca L.I. Brežnev si na návšteve USA dá preteky v behu na 100m s americkým prezidentom Jimmym viac »

Donald Trump, Mike Pence, inaugurácia,

Trump a Pence navštívili Arlingtonský národný cintorín

19.01.2017 22:53

Novozvolený prezident USA Donald Trump a viceprezident Mike Pence položili veniec k Hrobke neznámych na Arlingtonskom národnom cintoríne v štáte Virgínia.

aj-kajdá, Irak, teroristi, Sýria,

Pri americkom nálete v Sýrii zahynul jeden z vodcov Al-Kajdy

19.01.2017 21:58

Veliteľ radikálov bol usmrtený pri nálete v provincii Idlib na severozápade krajiny.

summit, bezpečnostné opatrenia, policia,

Pri Piešťanoch sa zrazilo auto s autobusom, deväť zranených

19.01.2017 21:20

Pri čelnej zrážke autobusu a osobného auta v Trebaticiach v okrese Piešťany sa dve osoby ťažko zranili, ďalších sedem má ľahké zranenia.

Sídlo Úradu pre reguláciu sieťových odvetví

Prežije Holjenčík dusno okolo cien energií?

19.01.2017 20:00

Pod šéfom Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Jozefom Holjenčíkom sa zatriasla stolička.

Artur Bekmatov

Štatistiky blogu

Počet článkov: 53
Celková čítanosť: 180422x
Priemerná čítanosť článkov: 3404x

Autor blogu

Kategórie