Založ si blog

Rozhovor s Drahoslavom Machalom: Človek by mal byť ako pevnosť, ktorý sám seba buduje aj sám seba chráni

S reportérom a spisovateľom Drahoslavom Machalom sa v prvej časti rozhovoru zhovárame o jeho novinárskych začiatkoch, ceste po Európe po stopách Ernesta Hemingwaya a o úrovni súčasnej žurnalistiky.

Patríte medzi významných reportérov a spisovateľov. Píšete už päťdesiat rokov. Napísali ste 22 kníh. Ako vnímate toto polstoročie svojej tvorby?

Prvé formatívne obdobie som prežil vo Večerníku, kde som sa od starších kolegov naučil dve dôležité veci: rešpektovať a overovať si fakty a vedieť ich čo najrýchlejšie spracovávať. Serióznosť a rýchlosť mi zostali dodnes! Celý profesionálny život reportéra som robil v kultúre a považujem to za veľké šťastie: mohol som robiť to, čo som mal rád a prihovárať sa ľuďom, viesť s nimi na diaľku dialóg. To je nielen nádherná predstava, ale aj úžasný dar od života. Žiaľ, väčšina mladých ľudí, ktorí socializmus nezažili si myslí, že bývalý režim boli kasárne. Ale to vôbec nie je pravda a vôbec nie preto, že som práve vtedy zažíval najkrajšie roky – svoju mladosť. Ako každý režim mal aj ten minulý svoje obmedzenia, s ktorými ste sa museli naučiť žiť. No, ak boli ľudia dostatočne bystrí, vynaliezaví aj slobodomyseľní, tak si vždy našli spôsob aj cestu, ako sa s čitateľom rozprávať tak, aby rozumel, že mu na diaľku vysielajú nejaké zašifrované posolstvo. To sa o dnešnom novinárstve nedá povedať. 2  DRAHOSLAV MACHALA. JPGLebo súčasní žurnalisti rezignovali na profesionálnu česť a nemajú ambíciu naťahovať sa ani zápasiť s majiteľmi médií (väčšinou zahraničnými), ktorí požadujú a uprednostňujú iba zvyšovanie nákladu a sledovanosti programov, preto jednoduché vety, jednoduché riešenia. Z toho dôvodu na Slovensku na celej čiare zvíťazil bulvár. Kto dnes číta noviny a pozerá médiá, stráca kopec času. Treba radšej chodiť do prírody. A sme v tej istej situácii, aká bola pre zamatovým prevratom roku 1988 – 1989. Ľudia boli rovnako naštvaní ako sú dnes a slovíčko demokracia je skôr na posmech, nikto ho neberie vážne. Obsah slovíčka sloboda vykladajú tí, čo sú najmä zbohatlíci. Novinári verne slúžia ohlupovaniu čitateľov a divákov a berú za to žoldnierske peniaze. Je to dosť primitívne a svedčí to o ich lokajskom charaktere. Nevedel by som vymenovať troch novinárov, ktorí sú skutočné osobnosti. To je hanba!

Druhé obdobie som prežil v Novom slove. Keď som prišiel do Nového slova, povedal  som šéfredaktorovi Leopoldovi Podstupkovi: „Súdruh šéfredaktor, ja som si vždy potrpel na dobrých šéfredaktorov“.  Pobavilo ho to, začal sa smiať a odpovedal mi, že toto mu ešte nikto nepovedal.  Ale ja som to myslel vážne. Skutočne som mal vždy šťastie na výborných šéfredaktorov, ktorí rozumeli novinám aj mne, teda tomu, čo som chcel robiť. Je veľmi dôležité mať šťastie na učiteľov – a to som mal –  a potom aj na šéfov. Do NS som prišiel v roku 1976, v období, ktorému sa síce pejoratívne vraví normalizácia, ale ja som toto obdobie už pociťoval ako isté uvoľnenie. V ZSSR sa totiž začala perestrojka dávno pred nástupom Gorbačova roku 1986. Mal som to šťastie, že som sa v roku 1981 v Gruzínsku u spisovateľa Nodara Dumbadzeho stretol s politikom Eduardom Ševardnadzem. Práve Ševardnadze začal dávno pred Gorbačovom v Gruzínsku liberalizáciu politického aj kultúrneho života. Priniesol som s ním dokonca rozhovor. Ale stalo sa, že ideologický tajomník v Trenčíne zakázal Nové slovo v Trenčíne v okrese distribuovať, tak toto číslo skrátka nebolo na stánkoch.

Roku 1983 som sa stal šéfredaktorom prílohy Nového slova Nedeľa. Už dlhšiu dobu nevychádzal časopis Zväzu slovenských spisovateľov, lebo Kultúrny život zastavili roku 1968. Spisovatelia pritom už boli naladení na to,  aj očakávali, že by už mohlo konečne prísť nejaké uvoľnenie i to, aby mohli začať publikovať aj zakázaní autori ako boli Hykisch, Moravčík, Ťažký, Tatarka.  Na ÚV KSS sa s vedením Zväzu spisovateľov, kde bol tajomníkom rozhľadený aj statočný Ján Solovič dohodli, že by pre spisovateľov v Novom slove založili  literárnu prílohu Nedeľa, z ktorej by sa potom vylúpol nový spisovateľský týždenník. No a stal som sa v januári 1983 jej vedúcim redaktorom. Vydržal som tam do septembra, lebo hneď som si začal páliť prsty a publikoval som poviedku Laca Ťažkého, ktorý bol zakázaný, svojho kamaráta z vysokej školy Mira Piusa, ktorý bol zakázaný a dostal som stranícky trest. Našťastie, zastal sa ma Vladimír Mináč. Skončilo to tak, že ma poslali na prevýchovu do výroby. Lenže ja každú vec, ktorá sa mi v živote prihodila považujem za užitočnú. V tomto prípade som sa stretol s drevorubačmi v Čiernom Balogu, chodil som do výrobno-vývojových stredísk vo Zvolene a písal som z toho reportáže, ktoré boli rovnako odvážne, ako moje postoje v kultúre. Preto tie reportáže ľudia hltali. Dal som ľuďom práce priestor, aby sa slobodomyseľne vyjadrovali o tom, čo ich v spoločnosti škrelo, čo im prekážalo, nechal som ich povedať to, čo nemohli v nijakom inom časopise. V tomto ohľade bol Poldo Podstupka ako šéfredaktor skutočný majster a velikán, ako za nás a za mňa nastavoval chrbát.

Takto som sa potuloval medzi ľuďmi práce tri roky, do roku 1986. Potom sa stal taký zázrak, že Pravda mala výborného šéfredaktora Bohuša Trávnička, ktorý zachytil vlnu glasnosti, a vybavil si u pánov hore, že ma vytiahol z Nového slova do Pravdy na oddelenie kultúry, kde bola senzačná zostava – Rudolf Čižmárik, Peter Valo, Peter Holka, Emil Babín a ja  – všetko spisovatelia. Na túto kúpu bol Trávniček dostatočne pyšný. Za to ale očakával odo mňa rovnakú odvahu a statočnosť otvárať háklivé spoločenské témy. Začali sme publikovať tie odvážne veci, ktoré vychádzali v Rusku. Namáhali sme sa. Písali sme vlastné reportáže takým spôsobom, že sme štyria sadli do auta a vybrali sa povedzme do Nitry. Tam sme spravili celú jednu stranu o kultúre – o hrade, o opravách, o pamiatkach, o múzeách – skrátka komplexný pohľad na kultúru. Takto sme spracovali Banskú Bystricu, Štiavnicu a zrazu začala tá strana kultúry žiť, pretože každý deň sme mali jednu stranu a vo víkendovej prílohe sme dostali ďalšie dve strany. Písal som o spisovateľoch, o ktorých sa písať neodporúčalo: na prvej strane o Martinovi Rázusovi (ev. farárovi), úvodník o Ľudovítovi Štúrovi a o Hurbanovi, písal som o Clementisovi a Novomeskom, o terore na intelektuálov z 50-tych rokov.

Rok 1986 je mimoriadne vážny tým, že pri moci bol už Gorbačov a my, povojnová generácia spisovateľov, okolo štyridsiatky, sme to zavoňali aj zavetrili. Stretol som sa s Petrom Štrelingerom, Ľubšom Juríkom a Ivanom Hudecom. Inšpirovaní programovým článkom Vladimíra Clementisa Vzduch našich čias sme sformulovali rovnomennú výzvu, kam by sa slovenská spoločnosť mala  uberať. Podpísalo sa pod ňu 24 spisovateľov. To bolo generačné vyhlásenie, kde sme sa okrem iného pustili aj do štátotvorných otázok, ekonomických, kultúrnych, ale bolo to postavené najmä na budovaní slovenských národných tradícií. Žiadali sme národnú vlajku aj národnú ústavu a ďalšie veci. Otvorili sme Pravdu pre tento priestor. Hoci dovtedy bola avantgardou týchto záležitostí Nové slovo, týmto sme ich v Pravde predbehli. V Pravde som zotrval až do roku 1990. O päťdesiatke svojho života by som musel veľa rozprávať, ale tieto tri obdobia: Večerník, Nové slovo a Pravda, to sú najkrajšie roky môjho novinárskeho života, a potom, samozrejme, po tzv. revolúcii, čiže po prevrate roku 1989, najmä v Slovenských národných novinách.

Nemali ste po revolúcii problémy z toho, že ste pracovali v straníckych periodikách? 

Mal, samozrejme. Veľkí tzv. nežní revolucionári, ľudia ako Jano Štrasser a Peter Zajac, ktorí boli predtým usilovní zväzáci a komunistickí funkcionári a verne slúžili ideologickému tajomníkovi súdruhovi Pezlárovi, my vždy dávali najavo, že som nepolepšiteľný komunista. Mne to nikdy neprekážalo, považujem sa dodnes za ľavičiara, srdce mi bije vľavo. Z Pravdy som hneď v roku 1990 prešiel do Slovenských národných novín (SNN), čo bol matičný týždenník a písal som tam to, čo predtým – vlastenecké témy, o kultúre a národných tradíciách. V SNN som zostal do roku 1993. V tomto čase sme sa pustili do zápasu o zvrchovanosť a samostatnosť Slovenska.

V roku 1975 ste s bratom Ivanom absolvovali cestu naprieč Európou po stopách Ernesta Hemingwaya. Na základe zážitkov a skúseností z tejto cesty ste napísali knihu Reportér Hemingway – To pravé miesto. Možno teda povedať, že Ernest Hemingway  bol jedným z Vašich novinárskych vzorov?

Mám dva spisovateľské vzory. Jedným z nich bol ruský spisovateľ Konstantin Georgievič Paustovskij — veľmi jemný lyrik a človek, ktorý vedel napísať aj o tom, ako rastie tráva. Napísal úžasnú knihu Zlatá ruža o spisovateľskom umení. Túto knihu som prečítal ako štrnásť – pätnásť ročný chlapec a zatúžil som byť spisovateľom. Ale aj jeho Román o živote (Povesť o žizni), čo je jeho vlastná autobiografia, sa číta ako dobrodružstvo poznávania.

Druhým vzorom bol americký reportér a spisovateľ Ernest Hemingway. Mimoriadne ma ovplyvnil, lebo som ho čítal vo veku, keď sa človek formuje, keď som bol veľmi mladý, osobitne vnímavý aj citlivý, keď som si hľadal postoj ku svetu, formoval vlastný svetonázor,  postoj ku rodičom, keď som sa vymedzoval voči vrstovníkom, hľadal som sa a dotváral ako človek. Vtedy som čítal 49 poviedok od Hemingwaya a hrdina tejto knihy Nick Adams sa búril proti svetu, proti rodičom, býval pomerne osamelý, no správal sa najmä rebelsky. A to mi jednak konvenovalo, ale odvtedy aj zostalo, no osobitne spôsob, akým Hemingway písal. Kým Paustovskij je jemný, lyrický, metaforický, rozvíjal súvislosti, veľa naznačoval, Hemingway je zase génius jednoduchosti a presnosti vyjadrovania. Jeho štýl nie je metaforický, skôr  telegrafický. Už v mladosti som dobre pochopil Majakovského vetu, že štýl – to je osobnosť. V Toronto Star Hemingwaya naučili, že veta musí byť presná, preto dôveryhodná. Píš krátko, píš krátke vety atď. Nepopieraj, ale dokazuj… Keď sa človek pokúša opísať cit, najlepšie ho opíše tak, že sa ho pokúsi opísať presne. Nie používaním veľkých, nič nehovoriacich slov ako „krásny, veľký, úžasný, nádherný“. Naopak, Heme bol človek, ktorý bol v používaní lacných metafor veľmi zdržanlivý.  Ako spisovateľ aj ako človek ma mnohému naučil. Bol to skutočne skvelý učiteľ, vďačím mu za veľa.

Čo cesta po Európe po stopách Hemingwaya?

Roku 1975 som naviedol svojho staršieho bráchu Ivana, aby sme sa pokúsili ísť po stopách Hemingwaya a napísať o ňom biografický román, ktorý by sa však týkal najmä života reportéra Hemingwaya. Nie románopisca, lež reportéra, novinára. Mal som za sebou debut, prvú knižku Zhavranení bratia, tak som presne vedel, čo chcem. Vybrali sme sa teda autom, na ktoré sme spoločne roku 1969 s bratom zarobili v Mníchove na stavbe metra, keď sa dalo chodiť do zahraničia. Následne sme si za ťažko zarobené peniaze kúpili fordku, na ktorej sme potom precestovali celú Európu – krajiny, v ktorých Hemingway pôsobil – Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko, Francúzska, Španielsko, aj Taliansko a naspäť, na Slovensko. Urobili  sme taký veľký oblúk po Európe a po návrate napísali  knižku Reportér Hemingway.  V tom čase museli vyjsť pred vydaním knižky dva hodnotiace posudky, čo dodnes považujem za veľmi dobrý zvyk. Jeden posudok napísal jeden z najlepších slovenských anglistov pán profesor Ján Vilikovský. Napísal o knihe dvanásť strán posudku – jeden a pol strany prečo je to výborné a jedenásť strán výhrad, čo tam máme opraviť. A práve to sa mi páčilo. Zapracovali sme jeho pripomienky, doštudovali tie pasáže, ktoré sa mu zdali slabšie, rozšírili poznanie a vlastné postrehy a redaktorka Božica Vilikovská vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ spolu s nami zažívala ako aj graficky nádherná knižka Reportér Hemingway roku 1980 vyšla. vyšla vo vtedy najlepšom slovenskom vydavateľstve, kde publikovali už ostrieľaní majstri. Kniha mala obrovský úspech. Na Slovensku vyšla v desaťtisícovom náklade, v Čechách v tridsaťtisícovom, no hneď ju preložili do poľštiny a tam knihato vyšlo v dvestopäťdesiattisícovom náklade. Náklad štvrť milióna! To sa môže dakomu len snívať!

Podľa toho, akým spôsobom sa zaujímate o Hemingwaya, možno povedať, že patríte medzi odborníkov na túto tému. Mohli by sme na základe Hemingwayových názorov a činov povedať, že inklinoval k ľavici?

Rozhodne. Nebol to však komunista, bol to ľavičiarsky intelektuál, presnejšie antifašista. Bol jeden z prvých amerických novinárov, ktorý urobil interview s ruským sovietskym ministrom zahraničných vecí Litvinovom aj Čičerinom a prvý odhadol v článku o Mussolinim, že je to len veľkohubý náfuka a bluf.

Aké ste mali pocity pri návšteve miest, kde Hemingway tvoril, kde ožívali jeho literárni hrdinovia, a kde ste stretávali ľudí, ktorí s Hemingwayom prišli do kontaktu? Bolo ho tam „cítiť“?

Hemingway mal najradšej Španielsko, čo je úžasná krajina. Keď som tam bol roku 1998 nakrúcať dokumentárny film Reportér Hemingway s režisérom Fedorom Bartkom stretával som sa s rôznymi ľuďmi. Jedným z nich bol španielsky novinár, republikán José Castillo Puche. Bolo to zázračné stretnutie. Povedal mi, že sa  počas Španielskej občianskej vojny  1936 – 1939 stretol so slovenským novinárom Milošom Ruppeldtom. S tým Milošom Ruppeldtom, u ktorého som začínal ako elév v Kultúrnom živote… To sú náhodičky…  „Vy ste poznali Miloša?“ spýtal sa. „Ja som u neho robil!“ Po tejto odpovedi sme sa hneď spriatelili a José Castillo mi rozprával o Hemingwayovi, ako sa správal v zákopoch, keď nakrúcal s holandským režisérom Jorisom Ivensom a americkým kamenarmanom Fernom dokumentárny film Španielska zem. Komentár k filmu mal nahovoriť jeho kamarát, americký spisovateľ John Dos Pasos, lenže Hemingwaoyvi sa jeho patetický štýl nepáčil. Preto napokon komentár k filmu nahovoril sám. Slzy do očí mi vyhŕkli, keď som počul, ako Hemingway vyzýval celý svet na pomoc Španielsku. Práve na HBO beží americký film Hemingway a Gellhornová, kde to všetko môžete vidieť! Páčilo sa mi, že to bol chlapík, ktorý len nerozprával, ale aj konal. Malo to niekoľko rovín. Prvá, že sa vtedy zamiloval do Marthy Gellhornovej, svojej tretej ženy. Druhá rovina spočívala v tom, že sa celou svojou osobnosťou postavil za republikánske Španielsko, ako aj ďalší novinári a  spisovatelia André Maulraux, Egon Erwin Kisch, Laco Novomeský. Celý intelektuálsky svet podporil republikánske Španielsko, prišli im na pomoc interbrigády. Antifašisti z celého sveta spontánne utekali všelijakými cestami do Španielska postaviť sa fašizmu. Od nás zo Slovensko Jožko Májek z Ružomberka! A tretia rovina je ľudská. Bol geniálny spisovateľ v tom, že sa priatelil s obyčajnými ľuďmi práce. Nikdy sa nad nich nevyvyšoval, nikdy sa ich nevzdal, nikdy ich nezradil. Heme bol dôsledný človek, ktorý neskončil vysokú školu, jeho vysokou školou bola škola života. Vždy sa usiloval napísať každú vetu najlepšie ako vedel, nikdy nič neodflákol. Keď sa pripravoval písať knihu Smrť v popoludnío býčích zápasoch, navštívil ich po celom Španielsku stopäťdesiat. Rozprával sa s obyčajnými chlapmi, s pomocníkmi, ale aj s toreádormi, s mužmi cuadrilly, teda s pomocným personálom matadorov, učil sa chápať ich rozmýšľanie. A takým jeho krédom bolo, že v diele a písaní by mala byť vidno jedna desatina ľadovca a to dolu, skryté pod morom, má byť poznanie spisovateľa, aby mohol tú jednu desatinu napísať. No famózny je najmä jeho román o občianskej vojne Komu zvonia do hrobu. Bol som na miestach v Sierra Gredos aj Sierra Nevada, kde sa odohráva dej románu.

Máte z tejto cesty zážitok, ktorý Vám utkvel v pamäti najviac?

V októbri som bol v Malage a išiel som sa pozrieť na Vila Consuela, kde oslavoval 60. narodeniny. Práve tu napísal svoju poslednú knižku Nebezpečné leto, ktorá je o súperení dvoch toreadorov. Antonio Ordoňez, ktorého som osobne poznal a bol som aj na jeho býčej farme pri Ronde a Luis Domnguín, ktorého sestru si Ordoňez zobral. Boli švagrovia, ale pritom súperili „mano o mano“, teda ruka proti ruke, jeden na jedného o to, kto je najlepší toreador v Španielsku. Hemingway s nimi cestoval, jedného aj druhého mal rád a tento súboj opísal. Je to úžasná kniha.

S bratom Ivanom sme boli roku 1975 v Ronde neďaleko Malagy, kde je najstaršia aréna v Španielsku. A pred arénou sú sochy Caetana Ordoňeza a jeho syna Antonia Ordoňeza. Antonio bol taký skvelý toreador, že mu postavili sochu už za jeho života. Tam sme sa spýtali či tu na blízku býva Antonio Ordoňez a keď sme sa dozvedeli, že býva len necelých  desať kilometrov od nás, tak sme ihneď naštartovali auto. Na druhý deň prišiel Antonio Ordoňez a celé dopoludnie mne a bratovi púšťal videá, ktoré mal nakrútené zo svojich zápasov a rozprával nám o Hemingwayovi. Hostila nás jeho manželka Carmen, sestra toreadora Louisa Dominguina. Toto stretnutie bol úžasný zážitok. Následne nám ukázal svoj chov býkov – ganadériu, ktorému sa po skončení toreadorskej kariéry venoval. Ďalším nezabudnuteľným zážitkom bol beh býkov Pamplone.

Nelákalo Vás navštíviť miesta spojené s jeho životom aj v Amerike?

Knižka je práve postavená na tom, že Európa bola pre Hemingwaya „to pravé miesto“. Hemingway Ameriku vôbec neobdivoval ani nemiloval. Vždy sa vracal do Európy, lebo pochopil, že toto je raj kultúry, ozajstný kultúrny kontinent starej antickej civilizácie. V Amerike som bol neskôr – v New Yorku, na Kube, a to by som tam chcel spracovať teraz. Pravdupovediac, som v štádiu, keď sa rozhodujem, že túto knižku napíšem ešte raz. tentoraz ako čistú biografiu, ale stále s ohľadom na Hemingwayovo novinárske majstrovstvo.  Medzičasom som navštívil takmer všetky dôležité miesta, kde Hemingway žil. Mám už aj názov: Hemingway – s podtitulomPríbeh reportéra.

Začali ste pôsobiť v polovici 60-ych rokov. Zažili ste teda ako novinár aj obdobie socializmu. Ako do Vašej novinárskej práce zasiahol novembrový prevrat?

Viete, nádejal som sa, že november bude pokračovaním roku 1968. V spoločnosti bolo veľké nadšenie. Vždy som sa považoval za slobodomyseľného komunistu, preto som si myslel, ako mnohí ďalší, že odídu všetky tie ideologické hlúposti, obmedzenia a trápenia, že sa povolí cestovanie, príde sloboda vierovyznania, sloboda presvedčenia. To sa aj stalo, ale na chvíľu. Potom už prišlo opäť zo strany VPN len kádrovanie. Už mali nových nepriateľov, a keďže potrebovali národ rozdeliť, začali vyťahovať tzv. eštebáctva na tých čo boli slobodomyseľní, aby ich vystrašili a zahnali do kúta: bu-bu-bu… Prežívali sme to ťažko, lebo na komunistov sa valila všetka špina. machalaNa plecia prikladali najmä zbabelci, a neschopáci, ktorí boli za socializmu dobre poukrývaní vo všelijakých tzv. vedeckých ústavoch, kde za roky nepreložili krížom slamy. Vtedy sa v spoločnosti ako spodný prúd ako z vredu hnis vyplavoval nový -izmus tzv. antikomunizmus. To bolo vtedy veľmi v móde! Tento nový smer vyznávali najmä  nestatoční a zbabelí ľudia, ktorí dodatočne chceli získať štatút disidentov. Byť disidentom je v móde ešte aj dnes 24 rokov pre prevrate. Lenže už sa rodí nový izmus. Koho budú kádrovať? No zase chudobných – to je jasné ako facka. Bohatí sa vykúpia…

V roku 1997 ste napísali, že „Slovenskí novinári súčasnosti, žiaľ, nedorástli na úroveň slobody, ktorú náhle získali. Tým, že im spadla priamo do lona, sa k nej správajú ako pasáci k milenke, ktorú vo chvíľkach rozkoše zneužijú, aby ju vzápätí odkopli ako nepotrebnú vec. Zvláštne – nová sloboda prejavu stvorila nových otrokov senzácií v novinárskom povolaní; otrokov, ktorí sa klaňajú cudzím modlám.“ Zmenil sa od vtedy v niečom Váš pohľad na súčasných slovenských novinárov?

Naopak, zhoršil sa. Novinári morálne v slovenskej spoločnosti prepadli. nestali sa intelektuálnou elitou, pretoriánskou gardou, ale trápnymi žoldniermi, ktorí predali svedomie aj dušu za eurá. Tým, že médiá väčšinou ovládajú zahraniční vlastníci a chcú od médií čítanosť a sledovanosť, tak sa všetci začali predháňať v bulvarizácii a aj oba relatívne informatívne denníky SME či Pravda sa museli tejto nízkej tendencii podvoliť. Slovenská tlač je zbulvarizovaná tak ako nijaká iná tlač na svete.

Tu nemáte noviny, ktoré sú pre normálneho človeka ako napríklad Lidovky v Čechách. Na Slovensku to bývala Národná obroda. Človek by sa mal správať ako slovenský vlastenec a mal by byť ako pevnosť, ktorý sám seba buduje aj sám seba chráni. Lebo nemôže dovoliť, aby mu večne napádali jeho intimitu, identitu a integritu. To dnes médiá robia. Ale aj to prestane. Myslím si, že bulvarizácia je už na najvyššom možnom stupni. Teraz príde obdobie úpadku. Všimnite si, ako sa ľudia na Slovensku začali správať- presne ako  roku 1988, keď tiež prestávali čítať noviny, lebo či Pravda, či Práca, či Smena boli všetky  písali to isté, na jedno kopyto. Dnes sú tiež všetky noviny rovnaké. Ľudia vypínali televízie, nečítali noviny a radšej chodili do prírody, čítali knihy, mali okruh 10-15 kamarátov a kašlali na to, čo sa dialo v spoločnosti. A už je to opäť. Médiá nám vnucujú ideály, hrdinov. Ako osobnosti prezentujú tancujúce dievčatá, poskakujúcich spevákov, všelijakých pajácov, čo nemajú so života nijaké skúsenosti, sú to iba mediálne bábky. A nie tvorcov, dramatikov, scenáristov, spisovateľov, vedcov, teda nie ľudí vynikajúcich objavov. Tí sa do televízie nedostanú. A potom je tu ďalšia totalita. Totalita Štefana Hríba, ktorý jednostranne so skupinkou svojich 6-7 ľudí určuje intelektuálny diskurz Slovenska Je skrátka totálny úpadok. A niekto tomu povie, že demokracia… Ach Bože na nebi…

Existujú medzi súčasnou generáciou novinárov, niekto, koho si vážite, rešpektujete?

Z tej staršej generácie Peter Štrelinger. V televízii moderátor Milan Blaha. Milan výborne moderoval relácie v STV. Robil to veľmi dobre, lebo si volal ľudí aj z jednej aj z druhej strany. Uplatňoval to, čo ma učil Mináč, že pravda sa hľadá v spore. Pravda je proces, nie je daná.

Naopak, veľmi mi prekáža ako sa začal správať  Eduard Chmelár. Jeho si pravicové médiá vybrali za človeka, ktorého vyviedli na mólo ako modelky, čo predvádzajú módu. Pravicové médiá si Chmelára “vybrali” za tzv. predstaviteľa ľavice. A on túto hlúpu rolu ako pokorný herec plní ako pajác! Edo Chmelár patrí k ľuďom, ktorých Havlíček Borovský nazýval planí radikalisti. To je taký slovenský robespierovec, veľmi mi pripomína mladého nadšeného a najmä súdruhovi Viliamovi Širokému verne slúžiaceho feldvébla Juraja Špitzera z  9. zjazdu KSS. Ten naháňa Novomeského do väzenia a potom, keď Novomeského pustili z väzenia mu Špitzer pri nohách vyplakával ako sa hanbí… Zatiaľ Edko len bohapusto tára, všetko kritizuje, na všetko má názor, ale nikdy nebol v nijakej zodpovednej funkcií, aby nám ukázal čo by vlastne dokázal. Je to len taký Edko-Vševedko: pri debate o Číne, poučuje celoživotnú sinologičku Čarnogurskú, o tom, ako sa žije v Číne, iného analytika poučuje zase ako je to v Libanone či v Sýrii. No skrátka politológ, ktorý nezáväzne tára… Niet takej témy, ku ktorej by sa tento mameluk nevedel vyjadriť. Vlastne on vo funkcii teraz už je: stal sa rektorom Akadémie médií, len ktože to nášho Vševedka platí, z ktorého zahraničného (paneurópskeho) fondu sú tie eurá, ktoré má na výplatnej páske? To nech nám verejne prezradí!  Máme takú nízku, trápnu, biednu úroveň novinárov, čože vám tí už len môžu ponúknuť, aké poznanie, keď sú to kúpení žoldnieri?

Artur Bekmatov
Rozhovor publikovaný v mesačníku KROKY

Slovenskí presstitúti v službách propagandy

12.09.2014

Pravidelne čítajúc správy a komentáre v slovenských médiách vidím, že spolu so zvyšovaním napätia medzi Ruskom a Západom sa názorová pluralita v slovenských médiách prepadá stále hlbšie viac »

Karol Polák: „Socializmus má k demokracii bližšie ako kapitalizmus. “

16.06.2014

Jeho nezameniteľný barytón približoval divákom v Československu počas niekoľkých desaťročí stovky športových prenosov. Bol pri všetkých úspechoch športovcov ČSSR. Napriek tomu, že jeho viac »

Novinárska servilnosť a voľby na Ukrajine a v Sýrii

05.06.2014

Z dôb socializmu je známy taký vtip na manipulačné praktiky vtedajšej žurnalistiky: „ Sovietsky vodca L.I. Brežnev si na návšteve USA dá preteky v behu na 100m s americkým prezidentom Jimmym viac »

Donald Trump, Mike Pence, inaugurácia,

Trump a Pence navštívili Arlingtonský národný cintorín

19.01.2017 22:53

Novozvolený prezident USA Donald Trump a viceprezident Mike Pence položili veniec k Hrobke neznámych na Arlingtonskom národnom cintoríne v štáte Virgínia.

aj-kajdá, Irak, teroristi, Sýria,

Pri americkom nálete v Sýrii zahynul jeden z vodcov Al-Kajdy

19.01.2017 21:58

Veliteľ radikálov bol usmrtený pri nálete v provincii Idlib na severozápade krajiny.

summit, bezpečnostné opatrenia, policia,

Pri Piešťanoch sa zrazilo auto s autobusom, deväť zranených

19.01.2017 21:20

Pri čelnej zrážke autobusu a osobného auta v Trebaticiach v okrese Piešťany sa dve osoby ťažko zranili, ďalších sedem má ľahké zranenia.

Sídlo Úradu pre reguláciu sieťových odvetví

Prežije Holjenčík dusno okolo cien energií?

19.01.2017 20:00

Pod šéfom Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Jozefom Holjenčíkom sa zatriasla stolička.

Artur Bekmatov

Štatistiky blogu

Počet článkov: 53
Celková čítanosť: 180399x
Priemerná čítanosť článkov: 3404x

Autor blogu

Kategórie