75. výročie konca vojny má tento rok veľmi trpkú príchuť. Všetci s nemým úžasom sledujeme, kam dospela snaha o prepisovanie dejín, snaha o štvanie českého ľudu proti ruskému národu. A s napätím očakávame, čo sa bude diať u nás. Sme po Ukrajine, Poľsku a Česku ďalšou krajinou na rade, ktorú čaká súboj o pamätníky a historickú pamäť verejnosti?
Veľmi by som si prial, aby tomu tak nebolo, ale vývoj posledných rokov indikuje opak. Ukazuje sa, že strhávaniu pamätníkov Červenej armády a ich nahrádzaním novými predchádza dlhoročné spochybňovanie významu Červenej armády pri oslobodzovaní, zámerné očierňovanie Červenej armády prostredníctvom individuálnych zlyhaní či útoky na organizácie alebo jednotlivcov, ktorí symbolizujú antifašistický odkaz. Zriedkavá nie je ani snaha o vyvolanie ľútosti či kladných emócií vo vzťahu k nacistom či domácim kolaborantom.
Zlý červenoarmejec a dobrý esesák
Všetky tieto aktivity sú spoločnosti dávkované po malých častiach ako jed až príde ďalšia etapa – snaha o „upratanie“ pamätníkov, väčšinou z ideologických dôvodov: na pamätníku je kontroverzný symbol, pamätník je venovaný kontroverznej osobnosti. Keď to nevyjde pri jednom pamätníku, skúsi sa to s iným. A tak ďalej až podarí sa s niektorým pamätníkom dosiahnuť precedens, prípadne aj otvoriť diskusiu o novom pamätníku kolaborantom.
Ak sa ponoríme do stoky slovenského mediálneho mainstreamu, tak nájdeme väčšinu príznakov.
Otvorte si trebárs denník SME tesne pred májovým výročím konca vojny. Dozviete sa, že Červená armáda nás neoslobodila ( https://komentare.sme.sk/c/22397272/cervena-armada-nezostala-pri-oslobodzovani.html )
Spochybňovanie Červenej armády prostredníctvom individuálnych zlyhaní? 8. mája ráno si otvorte aktuality.sk a top článok dňa je venovaný znásilňovaniu sovietskymi vojakmi: https://www.aktuality.sk/clanok/336473/madarkam-a-nemkam-nahanali-sovieti-strach-slovenky-tolko-krutosti-nezazili/
Útok na reprezentantov antifašistickej tradície? Nech sa páči, opäť stačí otvoriť si aktuality.sk 8. mája: https://www.aktuality.sk/clanok/788733/obhajuju-stalina-a-chcu-sochu-koneva-stat-im-dava-statisice-eur-rocne/
A dokonca nie je problém nájsť článok poľudšťujúci slovenského esesáka. Nie, netreba ísť na weby pravicových extrémistov. Stačí si otvoriť Denník N v predvečer výročia oslobodenia Bratislavy: https://dennikn.sk/88030/slovak-co-sluzil-vo-waffen-ss-nic-nelutuje/
Útokov na pamätníky poznáme neúrekom. V Banskej Bystrici chceli svojho času odstrániť Ladislava Novomeského, v Košiciach čelí pamätník oslobodeniu útokom pravidelne a „premiestnenie“ pamätníka hrozilo i v Trnave. To sú len najznámejšie prípady z posledných rokov.
Pripravili nás o hrdinov, nedajme si vnútiť neželané pamätníky!
Ponovembrová revízia dejín nás postupne pripravila o domácich hrdinov. Hovoriť dnes o Husákovi, Šmidkem či Novomeskom ako o organizátoroch SNP sa nenosí. A ak, tak s povinným výpočtom negatív, ktorých sa dopustili i nedopustili. Aj Šverma či Fučík boli príliš významní, aby sa jednoducho vyčiarkli z kolektívnej pamäte našich národov. Preto sa ich mená občas precedia cez zuby. Ale prišli sme o desiatky antifašistov, na ktorých sa absolútne zabudlo – Mirko Nešpor, Eugen Guderna, Ján Bačík a ďalší. Mladí idealisti, ktorí položili v boji proti fašizmu život. Ich jediným previnením bolo, že boli príliš červení. Preto v ponovembrovej kolektívnej pamäti pre nich niet miesta.
Stále však platilo, že boj sa viedol „len“ proti komunistom. Dostali sme však do štádia, kedy sa reálne spochybňuje oslobodenie nášho územia ako hodnota, kedy sa osloboditeľská armáda dáva na jednu morálnu úroveň s armádou okupačnou. Bolo by naivné si myslieť, že prekrúcaním histórie sa primárne sleduje rehabilitácia nacizmu a fašizmu. Toto je len vedľajším účinkom niečoho iného. Motívom dehonestácie antifašistického a osloboditeľského odkazu Červenej armády je totiž antiruský šovinizmus vyplývajúci z averzie voči súčasnému Rusku. Osloboditeľský odkaz Červenej armády je zdrojom sympatií Čechov a Slovákov k nástupníckym štátom ZSSR – vrátane Ruska – počas celého ponovembrového obdobia. Preto musí byť zdiskreditovaný. Aj za cenu rehabilitácie fašistov či kolaborantov.
Toto je boj. Tichý, pomalý, zákerný, využívajúci šovinistické pudy a neznalosť histórie. Nezačali sme ho. Nechceli sme sa do neho zapojiť a nechceme v ňom pokračovať. No zároveň cítime, že už nemáme kam ustúpiť. V Prahe stojí pomník vlasovcom a myslím, že Slovensko takisto kráča k svojmu Rubikonu. Jediný rozdiel vidím v tom, že u nás nie je reálne vybudovanie pamätníka vlasovcom v hlavnom meste, ale skôr pamätníka banderovcom v niektorej z dediniek severovýchodného Slovenska.
Zostáva nám jediné: neustupovať.
Artur Bekmatov